Jožkov príbeh sa začal 25.9.2020 transportom do nemocnice, ktorý na začiatku vyzeral ako hnisavá angína. Všetko sa zmenilo v momente, kedy začal mal ťažkosti s dýchaním, najskôr prestal chodiť a postupne úplne prestal vnímať svet. Zaľahol na nemocničné lôžko, kde sa začala nová etapa Jožkovho života.
Aká bola tvoja diagnóza?
V našej nemocnici v Bardejove, kde som bol cca 10-11 dní, nepamätám si to presne, mi spravili všetky vyšetrenia aké existujú, no dôvod, prečo mi všetko postupne začalo zlyhávať, nikto doposiaľ nevedel. Po prevoze do košickej nemocnice mi diagnostikovali „porfýriu“, na Slovensku doposiaľ neznámu diagnózu. Celé telo mi ochrnulo a ostal som odkázaný na druhých. Najhoršie boli neznesiteľné bolesti, ktoré pretrvávali 24h denne. Pred nástupom do nemocnice som mal cca 70 kg, v nemocnici moja váha klesla na 40 kg. Lekári mi nedávali žiadne šance. Pripravovali moju rodinu, priateľku s jej rodinou, že sa nedožijem rána. Prognózy boli fatálne, šanca na život podľa lekárov nulová.
"Pripravovali moju rodinu na to, že nedožijem rána..."
Všetko sa zmenilo príchodom priateľky ku mne do nemocnice, zriekla sa všetkého a prišla ku mne, aby sa o mňa s láskou starala. Bol som kompletne ochrnutý, nevedel som zdvihnúť ani len ruku, no proste nič. Vďaka nej som teraz kde som. Nebyť jej, prestal by som bojovať. Poslali mi liek z Prahy na tú porfýriu v podobe infúzie, pomohlo mi to, ale na druhej strane mi to vyvolalo halucinácie. Nemala to so mnou jednoduché, mám ťažkú povahu, som tvrdohlavý a k tomu všetkému si predstavte, že sa ocitnete úplne bezvládne na posteli odkázaný na iných. Pred tou chorobou som žil veľmi uponáhľaným životom, nestíhal som spať, veľa som pracoval, stále som niečo naháňal. No dostal som STOPku! Počas pobytu v nemocnici som mal možnosť veľa rozmýšľať a prehodnotiť svoj život. Po dvojmesačnom pobyte v nemocnici som sa presunul k priateľke a jej rodičom k nim domov. Zo srdca im ďakujem za ich starostlivosť. Sú to úžasní ľudia, ktorí boli pri mne v tých najťažších časoch spolu s rodičmi.
"Netreba robiť gigantické veci, stačí robiť malé veci s veľkou láskou."
Čo nasledovalo po Tvojom prepustení z nemocnice?
Dosť dlhu dobu som čakal na prijatie do NRC Kováčová. Po príchode som zostal sklamaný z prístupu zamestnancov a celkovo zo systému, ktorý tam mnohé roky pretrváva. Nemám právo nikoho súdiť, ani nechcem, no je smutné, že v súčasnosti sú na prvom mieste peniaze a nie človek. Mali by sme si všetci položiť otázku, čo je v našich životoch na prvom mieste? Peniaze sú, boli, aj budú. Áno, sú potrebné k životu, no oveľa podstatnejšie sú medziľudské vzťahy. Na tomto stojí celý svet. Vzťahy a ľudia. Skúsme sa navzájom viac rešpektovať, prejavujme lásku druhým a svet bude krajší. Netreba robiť gigantické veci, stačí robiť malé veci s veľkou láskou. Kováčovu som opustil po dvoch mesiacoch. Následne som pokračoval do súkromného rehabilitačného zariadenia AXIS Medical Center. Tu som pred zopár dňami ukončil v poradí druhý pobyt. Klasický pobyt trvá dva týždne, no keďže pochádzam z opačnej strany republiky, tak prečo si nepredĺžiť pobyt, že? Absolvoval som 2 trojtýždňové pobyty. Keď som prišiel prvýkrát na pobyt do Axisu, bol som na invalidnom vozíku a odchádzal som z pobytu s chodítkom-rolátorom. Druhý krát som prišiel na pobyt s rolátorom a odchádzal som bez neho, úplne samostatne, síce pomaličky, ale úplne sám. Nikdy by som nepovedal ako funguje ľudské telo, že všetko so všetkým súvisí. Cvičenia, procedúry, terapie boli náročné, ale zároveň úžasné...
Aký vidíš rozdiel medzi štátnym a súkromným zariadením?
Keď porovnám štátne a súkromné zariadenie, tak v skratke nebo a zem. Individuálny prístup je na vysokej úrovni, s vysoko kvalifikovanými zamestnancami, no zároveň úžasnými ľudmi v Axise. Keď som prišiel na pobyt do Axisu prvýkrát, tak som bol zo všetkého znechutený, stále som nadával, hundral, večne som bol nespokojný po predchádzajúcich skúsenostiach. Tu sa všetko zmenilo k lepšiemu. Pri cvičeniach s fyzioterapeutkou Lenkou sa z môjho slovníka nedá sa, zmenilo na dá sa. Všetko sa dá, keď človek chce a spolupracuje. Bol som veľmi tvrdohlavý, čo môže Lenka dosvedčiť, no som jej veľmi vďačný za to, čo sa nám spoločnými silami podarilo. Keď pacient nespolupracuje, je to ťažké aj pre celý tím. Lenka mi pomohla nanovo reštartovať, naštartovať psychiku, ktorú som mal zničenú. Bola a je mojim mentálnym trénerom. Mali sme sem tam, z času na čas psychologicko-duchovné okienko, ktoré mi pomohlo, "nakoplo ma" a posunulo radikálne vpred.
"Môžem odporúčať všetkým, ktorí váhajú, či ísť alebo neísť niekam rehabilitovať, čím sa dlhšie čaká, tým horšie pre telo. Jediná cesta v ťažších stavoch, je len cez bolesť. Výsledky sa dostavia postupne. Každé telo je individuálne. Netreba sa nikdy vzdať."
Všetkým, ktorí čítajú tieto riadky, chcem odkázať, že nikdy neprestaňte bojovať! Som dôkazom toho, že aj keď lekári vyhlásia „neprežije“ stále je dôvod bojovať a stále je pre niečo žiť. Každý verí v niečo. Neexistuje človek, ktorý neverí. Svoj život som si predstavoval úplne ináč, ale že úplne ináč. Bol som prijatý do armády, no 3 dni pred nástupom som skončil v nemocnici pripútaný k posteli a život nadobudol úplne iný rozmer. Človek mieni, pán Boh mení. Nie všetko, čo si mi ľudia myslíme že je správne, je v skutočnosti tak. Chcem sa poďakovať všetkým ktorý na mňa mysleli a pomáhali mi hlavne modlitbami počas najťažších dní môjho života. Všetkým ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomohli, zo srdca ďakujem.
Hovoril si o bolesti, ale verím, že si u nás v Axise zažil aj pekné momenty
Hej, okrem driny, námahy a bolesti, boli aj krásne chvíle, počas obidvoch pobytov. Prvýkrát, keď som ešte mal invalidný vozík, stále som počúval od Lenky, že kedy ho už konečne odstavím. Mala pravdu. Len ja som si vôbec neveril, mal som úplne malé sebavedomie, ba skoro žiadne. To isté, keď som prišiel druhý krát na pobyt, stále dookola som počúval, kedy zahodím odstavím to chodítko, opäť iniciátorom bola Lenka, no opäť mala pravdu. Teraz je to už lepšie. Viac si verím a aj sebavedomie je už na tom lepšie. Veľa robí psychika, keď sa človek vzdá, tak skončil. Keď zatne zuby a bude bojovať, výsledky prídu. Som vďačný Lenke aj celému tímu fyzioterapeutov, ktorí so mnou cvičili a teraz som na tom už omnoho lepšie.
Ešte jeden krásny moment by som chcel spomenúť, za ktorý vďačím Lenke, ale aj Michalovi, , že sme vyskúšali jazdu bicyklom. Najprv som si veľmi neveril, i keď Lenka mi dôverovala že to zvládnem, bol som prekvapený, že som udržal rovnováhu a že som nespadol, ba dokonca celkom pekne som sa bicykloval. Aj na základe tejto skúsenosti sa moje sebavedomie sa pozdvihlo opäť o niečo vyššie. Vždy som sa tešil na všetky procedúry, na všetok program, pretože som sa cítil vynikajúco vďaka úžasnému kolektívu , vďaka všetkým zamestnancom.
"Veľmi sa mi páči, že prácu ktorú vykonávate, robíte srdcom a s láskou. Nie preto, že musíte, ale, že chcete ľuďom pomáhať."
V čom spočíva podľa Teba sila Axis konceptu?
Jednoznačne tímovosť, ľudskosť a ochota slúžiť. Robíte to srdcom a to si ja a všetci pacienti nesmierne vážime. Rozdiel medzi štátnym a súkromným zariadením je v tom, že štátne potrebujú čísla a na prvom mieste je kvantita, nie kvalita. Tu v Axise je úplný opak. V prvom rade sa dbá na individuálny prístup ku každému jednému pacientovi. Veľmi sa mi páči, že prácu ktorú vykonávate, robíte srdcom a s láskou. Nie preto, že musíte, ale, že chcete ľuďom pomáhať. Klobúk dole pred vami. Vážim si vás a držím Vám palce, aby ste boli úspešní v tom, čo robíte. Mne sa osobne u vás na pobytoch veľmi páčilo a vrelo odporúčam ostatným. Zo srdca za všetko ďakujem.